Quanto Basta

Autizmus, ako pojem – dnes už netreba vysvetľovať. Pomaly každý má akú takú predstavu, ako človiečik s autizmom vyzerá, resp. ako sa môže prejavovať. Pripúšťam, že často sú v predstavách ľudí nereálne „mýty“ o tejto inakosti – nezriedka podporené aj rôznymi mediálnymi pokusmi vystihnúť „AUTIZMUS“. Vždy je to pokus, ak si neuvedomíme, že ľudia s autizmom sú rovnako rôznorodí, ako tí ostatní – „bez autizmu“, či – „neurotypickí“, či akokoľvek inak sa chceme my ostatní nazvať. Viete si predstaviť, že by jediný film o „nás“ – tých bez autizmu – dokázal vystihnúť aký sme jednotlivo? Preto je skvelé, že pribúdajú filmy, ktoré kreslia rôznorodosť prejavov autizmu v celej jeho škále. Našťastie sú to pohľady nezriedka za hranicami detského veku – pretože v našom dennom reálnom živote, ak sme väčšinou v kontakte s deťmi, zabúdame, že vyrastú. Myslím, že najmä pre rodičov dnešných detí je fajn vidieť, že tieto deti dospejú. Aj keď svojej jedinečnosti sa asi celkom nezbavia, ani vďaka pilnej práci a nemalým finančným investíciám (na tomto mieste neprichodí začať túto – celkom inú tému). Skrátka: uvedený film, je film o dospelom mladom mužovi s Aspergerovým syndrómom, ktorý sa nezriedka považuje za ten „lepší“ variant autizmu. Zbežným pohľadom je Guido normálny chalan, ktorý sa vďaka svojmu talentu variť, dostane na prestížnu súťaž pre majstrov varechy. Film krásne vystihuje podstatu Aspergerovho syndrómu (AS) práve tam, kde AS sa stáva prekážkou aby hoc vekom dospelý Guido, našiel prijatie neurotypického prostredia. Pre mňa: výstižný, autentický a pritom ľúbivý film o Aspergerovom syndróme. Pocit na záver filmu: krásny, ľudský, nádejný. (A opäť signál pre mňa osobne: mám rada tieto bytôstky pre čistotu ich duší, otvorenosť a „preplesk“, ktorým nás častujú. Nastavujú nám zrkadlá. Môžeme sa brániť, že tie zrkadlá sú krivé, ale nie sú. Sme taký, akí sa v nich vidíme.)